Dvojjazyčné deti nie sú náchylnejšie k jazykovým problémom, omeškaniam v učení alebo k diagnostikovaným jazykovým poruchám ako jednojazyčné deti (pozri Paradis, Genesee, & Crago, 2010; Petitto & Holowka, 2002). Mnohí rodičia majú opačný dojem – majú pocit, že ich dieťa má oneskorenie kvôli svojej dvojjazyčnosti. Vedecké zistenia však ukazujú niečo iné: hoci dvojjazyčné deti obvykle poznajú menej slov v každom zo svojich jazykov ako jednojazyčné deti, tento rozdiel zmizne, keď sa zohľadní „konceptuálna slovná zásoba“ oboch jazykov (Marchman et al., 2010). To znamená, ak sčítaš slová, ktoré deti poznajú v oboch jazykoch, a zároveň nezapočítaš synonymá v oboch jazykoch (napr. „dog“ a „perro“), dvojjazyčné deti poznajú približne rovnaký počet slov ako jednojazyčné deti (Pearson, Fernández, & Oller, 1993; Pearson & Fernández, 1994).
Na príklade: ak slovensko-anglické dvojjazyčné dieťa pozná 50 slovenských slov a 50 anglických slov, pravdepodobne nebude komunikovať tak dobre ako jej jednojazyčný kamarát, ktorý pozná 90 anglických slov. Avšak, ak predpokladáme, že 10 z týchto slovenských slov pozná aj v angličtine, potom má toto dieťa konceptuálnu slovnú zásobu 90 slov, čo je rovnaké ako u jeho kamaráta. Výskum navyše ukazuje, že 14-mesačné dvojjazyčné deti sú rovnako schopné učiť sa slovo-objekt asociácie ako jednojazyčné deti (Byers-Heinlein, Fennell, & Werker, 2013).
Rovnako ako niektoré jednojazyčné deti môžu mať jazykové omeškanie alebo poruchu, podobné percento dvojjazyčných detí bude mať jazykové omeškanie alebo poruchu. Ak má jedno dvojjazyčné dieťa jazykovú ťažkosť, neznamená to, že dvojjazyčnosť všeobecne vedie k jazykovým ťažkostiam. Výzvou pre pediatrov a logopédov je určiť, či dvojjazyčné dieťa skutočne má problém, alebo či sú jeho chyby súčasťou normálneho vývoja. Hodnotenie dvojjazyčných detí podľa jednojazyčných kritérií môže viesť k nesprávnemu určeniu omeškania.